Prvý rok v zahraničí je dobrodružstvo. Druhý rok je rutina. Tretí rok je ten, keď vás prekvapí zistenie, čo vám skutočne chýba. Nie je to vždy to, čo by ste čakali. Slováci žijúci v Británii, Rakúsku, Nemecku alebo Česku zdieľajú v online diskusiách jeden spoločný vzorec: zo začiatku chýba jedlo a rodina, neskôr prichádzajú jemnejšie veci - mentalita, humor, spôsob, akým ľudia doma vedia žiť.
Zozbierali sme hlasy Slovákov, ktorí žijú mimo domova - niektorí rok, niektorí desať rokov. Obraz, ktorý z toho vyšiel, je komplikovanejší a ľudskejší, než len nostalgia po kapustnici.
Jedlo: halušky, lokše a vôňa kapustnice#
Začnime tým, s čím sa každý stotožní. Jedlo je prvá a najkonkrétnejšia strata. Bryndzové halušky nenájdete v Tescu v Birminghame. Lokše sa nedajú kúpiť vo Viedni na rohu. A kapustnica na Štedrý deň je taká špecifická kombinácia kyseliny, údeného a majoránky, že žiadna nemecká polievka sa jej ani nepriblíži.
Zaujímavé je, čo konkrétne ľudia spomínajú. Nie je to haute cuisine. Sú to veľmi konkrétne veci: slovenský chlieb so škvarkami, oštiepok z trhu, kofola zo suda, domáce klobásy od suseda. Jeden diskutujúci žijúci v Londýne to vyjadril takto: “Môžem si tu kúpiť jedlo z celého sveta. Thajské, japonské, indické. Ale ten chlieb z pekárne v Trnave nenájdem nikde.”
Slováci v zahraničí sa naučia variť veci, ktoré doma nikdy nerobili. Kapustnica z konzervy, bryndza poslaná mamou v balíku, halušky z receptu z YouTube. Je to náhrada, ale nie je to to isté. A práve táto medzera - medzi “viem si to urobiť” a “je to to, čo pamätám” - je miestom, kde sídli nostalgia.
Rodina a tá zvláštna blízkosť#
Toto je možno najťažšia strata, lebo sa nedá kompenzovať ničím. Slováci sú kultúrne veľmi orientovaní na rodinu - nie vo formálnom zmysle, ale v tom každodennom. Obed u rodičov cez víkend, babka, čo zavolá každý druhý deň, kamarát zo základnej školy, s ktorým si dáte pivo raz za mesiac.
V zahraničí tieto siete neexistujú. Môžete si vybudovať nové - a mnohí to urobia - ale nové vzťahy nemajú tú hĺbku, ktorá vzniká rokmi spoločného kontextu. Keď sa s niekým smejem na srande, musím mu vysvetľovať, prečo je to vtipné. Doma by to netrebalo.
Jedna žena žijúca vo Viedni to opísala takto: “Mám tu priateľov, prácu, byt. Ale keď som bola chorá, nenapadlo mi zavolať nikomu tu. Zavolala som mame.”
Kumulatívna záťaž chýbajúcich momentov - narodeniny detí bratrancov, pohreb starého otca, svadba kamarátky - sa časom sčíta. Videohovor nahradí veľa, ale nie všetko.
Hory za rohom#
Toto je vec, ktorú si ľudia neuvedomia, kým ich nemajú. Na Slovensku sú hory za rohom. Z Bratislavy ste za hodinu v Malých Karpatoch. Z Ružomberka ste za dvadsať minút v Tatrách. Víkendový výstup nie je logistická operácia - je to normálna súčasť života.
V londýnskom bytišku chce Slovák cez víkend do hôr. Najbližšie hory sú Cambrian Mountains vo Walese - štyri hodiny autom, ak máte auto. Škótske Highlands sú krásne, ale nie sú “za rohom”. Sú to tri hodiny vlakom a plánovaný výlet, nie spontánna sobotná prechádzka.
Tí, čo sa presťahujú do Rakúska alebo Švajčiarska, to majú o niečo lepšie. Ale aj tam si všimnú rozdiel - slovenské hory sú divoké, menej turisticky spracované, lacnejšie. Lanový chodník za dvadsať eur tam, kde doma stačia turistické topánky a dobrá nálada.
Cena služieb: zubár, kaderník, opravár#
Toto je bod, pri ktorom každý Slovák v zahraničí zazmúri. Cena bežných služieb doma je oproti západnej Európe neporovnateľná.
Zubár v Bratislave stojí zlomok toho, čo v Londýne alebo Mníchove. Kaderník na Slovensku je tretinová cena, pričom kvalita je rovnaká alebo lepšia. Opravár auta, inštalatér, stavebník - všetko, čo doma považujete za samozrejmú a dostupnú službu, sa v zahraničí stáva luxusom alebo dobrodružstvom v hľadaní niekoho spoľahlivého.
Mnohí Slováci v zahraničí si zámerne plánujú dovolenky domov čiastočne podľa toho, čo potrebujú vybaviť. Zuby, auto na STK, lekárska prehliadka, návšteva u mamy. Kombinujú povinnosti so sentimentom, čo je pragmatické aj trochu smutné zároveň.
Humor a mentalita: to sa nevyexportuje#
Toto je tá najneuchopiteľnejšia vec. Slovenský humor je veľmi špecifický. Suchý, sebaironický, so sklonom k čiernemu a absurdnému. Vychádza z konkrétnej histórie, z konkrétnych reálií, z konkrétneho vzťahu k autoritám a k osudu.
V zahraničí sa dá vtip preložiť, ale nie preniesť. Anglický humor je tiež suchý - ale suchý inak. Nemecký zmysel pre humor je tiež prítomný - ale je to iná kategória absurdna. A vysvetľovanie, prečo je niečo vtipné, vtip zabije.
Slováci v online diskusiách opisujú zvláštny pocit: sú spoločensky úspešní v cudzom jazyku, majú priateľov, kolegov, fungujú - ale humor im robí problém. Nie jazykovo, ale kultúrne. Tá rýchla, nenápadná srandička na účet situácie, ktorú všetci pochopia bez vysvetlenia. To chýba.
Sezónne tradície: Vianoce, Veľká noc, Mikuláš#
Slováci sú na tradície naviazaní viac, než si sami uvedomujú. Vianoce doma nie sú len sviatok - sú to kapustnica, štedrá večera, kapor, príchod celej rodiny, Tichá noc po slovensky, vôňa ihličia v byte, ktorý ste mali od detstva.
V zahraničí môžete mať krásne Vianoce. Ale Vianoce v Londýne sú iné Vianoce. Puby sú otvorené, ozdoby sú skvelé, nálada je dobrá - ale to nie je váš Štedrý večer. Je to cudzí Štedrý večer, do ktorého ste pozvaní.
Veľká noc je iný prípad. Na Slovensku je oblievačka živá tradícia - najmä na dedinách a menších mestách. V zahraničí o tom ani nevedia. Vysvetliť anglickému kolegovi, že na Veľkonočný pondelok chodíte s prútom a vedierkom oblievať ženy a dostávate za to vajíčka a pálenku, je kultúrne neprenosné bez kontextu.
Mikuláš, Katarína, fašiangy, stavanie mája - sú to malé kotvičky v roku, ktoré dávajú rytmus. Keď ich niet, rok plynie inak.
Kúpaliská a záhradky#
Zdanlivo malá vec, ktorá sa ukáže ako veľká. Slovenské kúpaliská sú fenomén, ktorý v západnej Európe nemá ekvivalent. Nie aquaparky s toboganmi za tridsať eur vstupného. Myslíme tú starú mestskú plaváreň s teplou vodou, kde chodí celé mesto od päťročných po dôchodcov, kde si kúpite kofolu pri bufete a kde si na trávniku sadnete na deku a nič neriešite.
Záhradky sú podobná vec. Nie záhrada pri dome v anglickom zmysle. Slovenská záhradka je osobitná kategória - prenajatý pozemok na kraji mesta, dreváreň, studňa, gril, hriadky, a každý víkend to isté: kopanie, sadenie, grilovanie, susedia cez plot. Je to pomaly zanikajúci inštitút, ale tí, čo ho poznali, ho nesú v sebe dlho.
Čo naopak nechýba?#
Čestnosť si vyžaduje, aby sme toto povedali. Slováci v zahraničí spravidla nespomínajú niekoľko vecí.
Byrokracia. Rad na úrade, formuláre, povinné osobné návštevy pre veci, ktoré by mohli byť online, neochota úradníka. To väčšina ľudí nespomína s nostalgiou.
Platy. Veľa ľudí odišlo práve preto, že doma sa za rovnakú prácu platí menej. Toto sa pomenúva otvorene a bez romantizácie.
Politická atmosféra. Bez konkrétností - len tá všeobecná únava z toho, ako sa tu niektoré veci riešia, alebo neriešia. Mnohí v zahraničí sledujú dianie doma s miešanými pocitmi.
Niektoré susedské vzťahy. Kto odišiel z paneláka, kde sused vedel o každom jeho kroku, ten niekedy oceňuje anonymitu veľkomesta.
Prečo sa ľudia aj tak vracajú?#
Alebo nevracajú - a cítia to. Tá ambivalencia je pre mnohých Slovákov v zahraničí trvalým stavom. Doma by im chýbalo, čo majú tam. Tam im chýba, čo majú doma.
Jeden diskutujúci, ktorý žije v Berlíne osem rokov, to popísal asi najúprimnejšie: “Keď som tu, chcem domov. Keď som doma, vidím, prečo som odišiel. Myslím, že väčšina z nás sa s tým nikdy úplne nezmieri - a možno to ani nie je potrebné.”
Tá medzera medzi dvoma svetmi, do ktorých trochu patríte a plne nepatríte do žiadneho - to je azda to najcharakteristickejšie, čo opisujú Slováci žijúci dlhodobo v zahraničí. Nie je to len nostalgia. Je to identita roztiahnutá medzi dvoma miestami.
