Predstavte si situáciu: niekto zverejní foto suseda, ktorý parkuje na chodníku pred bytovkou. Priamo pri prechode, kde matky s kočíkmi musia ísť do vozovky. Očakávate, že ľudia povedia “áno, toto je problém”? Omyl. Deväťdesiatdeväť percent komentárov zaútočí na toho, kto to nafotil a nahlásil. Na suseda? Takmer nič.
Tento vzorec sa opakuje dookola - pri záberoch z dashcamu, pri upozorneniach na čierne stavby, pri nahlásení nelegálneho odpadu v lese. Ktokoľvek sa pokúsi upozorniť na porušenie pravidiel, stáva sa automaticky “donášačom”, “udavačom” a “nič lepšieho nemá čo robiť”. Ten, kto porušuje zákon, je paradoxne vnímaný ako obeť.
Ako sa k tomu vôbec dostalo slovenské myslenie?
Národ poddaných bez vlastného názoru#
Z online diskusií medzi Slovákmi sa opakovane objavuje jedna tézа: “Sme národ poddaných. Nikdy sme nemali vlastný štát, vlastného kráľa, vlastné pravidlá. Vždy nám niekto nariaďoval a my sme sa naučili len prežívať.”
Je na tom niečo. Storočia pod uhorskou vrchnosťou, potom rakúska správa, prvá republika (ktorá síce bola dobrá, ale stále “česko-slovenská”), vojnový štát, komunizmus. Obdobie, keď sme si sami písali pravidlá, je v slovenskej histórii kratšie ako v iných krajinách.
V systémoch, kde sa nedá zmeniť nič zhora, sa ľudia naučia jedinej stratégii prežitia: nesplynúť so systémom, ale tiež sa mu nepostaviť. Pravidlá sa obchádzajú potichu, nie verejne. A ktokoľvek systém “aktivuje” tým, že niečo nahlási, je nepriateľ - lebo narušuje krehkú rovnováhu ticha, v ktorej to aspoň nějako funguje.
Komunizmus toto nastavenie zafixoval dokonale. Skutočné donášačstvo v totalitnom systéme malo tragické následky pre skutočných ľudí. Strach z “udavača” bol reálny a oprávnený. Problém je, že táto mentalita prežila do doby, keď parkovanie na chodníku nie je politický akt a nafotiť ho nie je štátna bezpečnosť.
Česká paralela, ktorá trefí do živého#
Zaujímavé je porovnanie s Čechmi, ktoré sa v diskusiách pravidelne objavuje. Česká mentalita voči pravidlám je tiež skeptická - Česi tiež neradi dodržujú pravidlá, ak sa im zdajú hlúpe. Ale je tam jeden rozdiel.
Keď český sused zavolá políciu na ilegálne parkujúce auto, väčšina Čechov to pochopí ako vec, ktorú má právo urobiť. Môžu ho nazvať prudičom, môžu rollovat očami. Ale zriedka ho označia za morálneho zločinca hodného spoločenského lynčovania.
Na Slovensku sa stane niečo iné. Samotný akt nahlásenia je vnímaný horšie než priestupok, ktorý bol nahlásený. Pravidlá sa nedodržiavajú, ale nesmú sa ani vymáhať - to je spoločenská dohoda. Kto ju poruší, vypúšťa chaos.
Korupcia ako súčasť systému#
Ďalší rozmer problému je, že mnohí Slováci majú za sebou priamu skúsenosť s tým, že pravidlá platia inak pre rôznych ľudí. Niekomu zavrú krčmu o polnoci za hluk, inému nie. Niekto dostane pokutu za parkovanie, iný nie. Polícia zakročí pri niečom a pri inom sa otočí.
Ak pravidlá nie sú aplikované rovnako, ich dodržiavanie pôsobí ako hlúposť a ich nahlasovanie ako naivita. Prečo nahlasovať suseda, keď aj tak nič z toho nebude? A ak náhodou niečo z toho bude, pravdepodobne si to susedia vyriešia cez “správne kontakty” tak či onak.
Táto cynická skúsenosť nie je vždy neodôvodnená. Slovenský systém vymáhania práva má historicky problém s selektívnou aplikáciou zákona. Ale výsledkom je, že ľudia prestanú dôverovať samotnému princípu - nie len konkrétnemu príkladu jeho zlyhania.
”Donášač” ako najväčšia urážka#
Zaujímavý je aj jazyk, ktorý sa pri týchto diskusiách používa. Slovo “donášač” alebo “udavač” nesie na Slovensku oveľa väčšiu záťaž než v iných krajinách. Je to ostuda, niečo odpudzujúce, slabosť charakteru.
V anglofonnom svete existuje “whistleblower” - oznamovateľ, ktorý má v demokratickom prostredí relatívne pozitívnu konotáciu. V slovenčine nemáme ani dobré slovo pre niekoho, kto upozorní na nelegálne konanie. “Oznamovateľ” znie sucho a úradne. “Informátor” zas ako špión.
Absencia dobrého slova pre tento koncept hovorí sama za seba. Kultúra nemá pre daný jav slovo vtedy, keď daný jav vníma ako problém, nie riešenie.
Čo to robí s verejným priestorom#
Dôsledky sú viditeľné všade naokolo. Chodníky parkujúce autá. Čierne skládky v lesoch. Hlučné stavebné práce cez víkend bez povolenia. Susedia, ktorí predávajú alkohol načierno. Všetci to vedia, nikto to nehlási - a kto to nahlási, je outsider.
Výsledkom je verejný priestor, kde každý toleruje malé priestupky ostatných, lebo aj sám nejakým spôsobom niečo “flákne”. Funguje to ako tichá dohoda o vzájomnej imunite. Problém je, že táto dohoda najlepšie funguje pre tých, ktorí si môžu dovoliť priestupky väčšie.
Drobný sused s nelegálne zaparkovaným autom a stavebný podnikateľ s nelegálnou stavbou nie sú morálne rovnocenní - ale systém tichej dohody ich oba chráni.
Mení sa to?#
Pomaly, veľmi pomaly. Mladšie generácie majú k tomuto trochu iný postoj - aspoň v mestách. Vidieť to napríklad pri otázkach cyklistiky alebo environmentálnom aktivizme, kde je nahlasovanie porušení viac akceptované.
Ale základný reflex “nechaj to tak” a “kto si dovolíš nahlasovať” je stále veľmi silný. Mení sa to rokmi a generáciami, nie zo dňa na deň.
Možno by stačilo začať jednoducho: nabudúce, keď niekto upozorní na porušenie pravidiel a dostane za to po hlave, aspoň sa nepripájajte k davu. Tichý nesouhlas je tiež postoj.
